Po mnohých výpravách na území Slovenska, sa náš Fujárt team rozhodol, že milému čitateľovi ponúkne materiál plný
exotiky s nádychom diaľav. Aby mal náš príspevok, ako vždy aj náučný charakter, podujali sme sa vám priblížiť život Kondora Andského v jeho prirodzenom prostredí. A tak sme sa vydali priamo do divokých Ánd. Vyrazili sme plný nadšenia a optimizmu, ako by povedal klasik – ó blažená nevedomosť, čo Vás sprevádza.
Našu trojčlennú výpravu viedol / údajne skúsený sprievodca / Ing.D. Bujlaky z Očovej, čo bola ako sa neskôr ukázalo jedna z hlavných chýb expedície. Tento cholerický neznašanlivý typ sa nevedel s nikým dohodnúť. Celú situáciu verne zachytenú v našom denníku, vám teraz ponúkame.
21. 7.2002. Unavený viacdňovou túrou stojíme pred horským hotelíkom Kordoba Mendóza, a čakáme na Ing.Bujlakyho, ktorý na recepcii vybavuje ubytovanie. Po chvíli pribehne celý červený a s výkrikom “ sem už ani nepáchnem“ mizne v kosodrevine. Rozanalyzovali sme situáciu. Prvá možnosť bola, že náš sprievodca stratil kontakt s vlastným telesným pachom. Tá druhá, pravdepodobnejšia bola, že sa už zase s niekým pohádal.
23. 7.2002. Nevieme nájsť lanšmít, dve klobásy a nátierkové maslo.
24. 7.2002. Bujlaky si požičiava geologický vrták a robí si dierky na opasku. Keď si ho večer žiadame späť, reaguje so slovami: „Ja neviem kde je. Tento som si kúpil v Brezne… Vy ste si ho stratili, vy si ho hľadajte.“
26. 7.2002. Hrebeňovú túru sme zakončili táborákom. Vyliezli sme úplne hore, Bujlaky vybalil gitaru a začal hrať priamo na hrebeni. Pridal sa k nemu M.Bednár, ktorý začal hrať na hrebeni.
27. 7.2002. Sme zobudený obludným zápachom. Po krátkej hádke sme si v našej blízkosti všimli malé zvieratko, v ktorom by aj človek bez čuchu spoznal Tchora Skalného. Banský elektromontér Bednár navrhol ústup do rozsadliny. Netreba dlho hádať, aké zviera tam žilo s celou komunitou. Večer Bc. T. Gunár koncipuje prírodovednú esej s názvom, ZADRŽ DYCH A UTEKAJ.
31. 7.2002. U fotografistu P.Dr. Mlíka sa už naplno prejavil tzv. ŠTÚROV SYNDRÓM, ktorý ako vieme zapríčinuje veľkosť zrkadla pri holení. Pre tých z vás ktorý nevedia o čo ide, citujeme z – Krátkych Dejín Slovenského Barbierstva od Mila Urbana. – Ľudo každé ráno vzal do rúk britvu, mydlo a svoje malé okrúhle zrkadielko. Šmyk, šmyk a už aj vybiehal z bytu mysliac si, že je bezbradý mladík so šviháckymi fúzikmi. Keď získal profesúru, kúpil si veľké zrkadlo, v ktorom zočil svoju bradisko, ktorá sa do pôvodného malého, nikdá nevošla. Ešte hoden čas, sme sa s Mišom bavili touto žartovnou historkou. Ľudo na ňu reagoval svojim typickým „c, aby ste nie pukli…“ Toľko Milo Urban.
2. 8.2002. Zdá sa nám, že Bujlaky akosi pribral.
3. 8.2002. Ing. Bujlaky nás prebudil výkrikom – vstávajte hneď sa vrátim, po ktorom sa strmhlav vrhol do priepasti s ruksakom na chrbáte. Pocit hrôzy nás opustil až keď sme mlčky sledovali ružový padák, pod ktorým sa trepotala silueta našeho sprievodcu.
Prešlo pár minút. Malá ružová bodka mizla v modrej diaľave. Nevedeli sme, čo sa deje. Vysvetlenie sa nám dostalo, len prostredníctvom Morseovky, vychádzajúcej z Bujlakyho baterky, ktorú sme za pomoci príručky preložili do podoby – silné vetry, jaj veľmi silné vetry… Správa sa opakovala až do úplného zmiznutia nášho sprievodcu. Najprv nám ho bolo veľmi ľúto, ale iba do chvíle, keď sme objavili malý zápisník s názvom – TAJNÝ DENNÍK STRIEBORNÉHO TIEŇA , čo bola vlastne ohavná kronika činnosti psychopata Bujlakyho, ktorú si tu omylom zabudol. Boli sme viac ako prekvapený. Až teraz nám bolo dopriate spoznať tohoto asociálneho odľuda v pravom svetle. Nasledujú ukážky zo zápiskov D. Bujlakyho alias STRIEBORNÉHO TIEŇA.
7. 8.2002. Už som ich znova omámil egyptským sedatívom Mujere-Mujere, spia ako miminá. Celý tábor je môj. Môžem kľudne kradnúť. Som taký rád…
10. 8.2002. Zase som kradol. Celé dva dni spia, ako polená. Vošiel som do ich stanu, kľudne som im vynadal, hneď potom som si natrel celé nátierkové maslo na vibrami a zatancoval kankán.
12. 8.2002. Ja jem oni spia.
16. 8.2002. Potajomky som prilial poldeci Mujere-Mujere do rozpitého Fernetu. Sedím pri táboráku s nakradnutými potravinami a tetujem si na zápästie švabachom nápis – Pomsta strieborného tieňa. Dúfam že sa to bude Marte páčiť…
Toľko z tajného denníku. Zistili sme že je 26-teho augusta a nakoniec sme boli aj radi, že toho odporného zradcu odvialo kamsi do Patagónskej oblasti. Po necelých dvoch hodinách sme zazreli, horskú osadu IMRI-CHDE. Vchádzame do nej s menšími obavami, no nakoniec sme milo uvítaný miestnymi obyvateľmi, ktorý na našu počesť vyhadzujú do vzduchu baranice, keramiku, deti a posvetný trus Ezri-Bukele. Máme štastie, práve začína sviatok Uhri-deho / vo voľnom preklade kolovrat /. Je to sviatok návratu veľkého dreveného kolu do osady. Niečo ako u nás pochovávanie basy.
Podľa cestovateľa sira Geprga Savoya, nie je vhodné pýtať sa na funkciu kolu / Savoy však doteraz nepublikoval prečo /. Oslavy sú späté s dvoma športovými disciplínami. Prvá sa volá Ah-Ah-Puchero. Jedná sa o boj s bdoavým hmyzom, za pomoci ping-pongovej rakety a pokladá sa za skúšku dospelosti. Druhá má názov Kluech- teto-Kluech. Pravidla sú pomerne jednoduché. Hráč je vhodený do nádrže so živicou a jeho úlohou je dostať sa do pagody skôr, ako hráč, ktorý uniká z disciplíny Ah-Ah-Puchero. Najviac nás ale potešila skutočnosť, sme tu stretli takmer krajana , poľského geológa Zbišeka Krtkowskiego. Tento zanietený cestovateľ , si získal domácich prednesom vlastnej básne o kladoch a záporoch Ánd.
Stal si na obradný stolec a spustil –
Andy še sniegom obszipal , bardzo še mi ľubi. Ž batogem na grbie wiražam , podchuadzit sebe klby. Na znak úcty bolo Zbyšekovi dovolené zúčastniť sa disciplíny Kluech-teto-Kluech. Držal sa statočne. Keď sme mu chceli pomáhat , vtipne na nás zavolal – niechytac mne, bardzo ľepim! V tom sa stalo čosi nečakané. Nad hlavami nám zašumeli obrovské kondorie krídla a ani sme sa nenazdali, už geológ Krtkowski krúžil nad osadou IMRI-CHDE v zovretí pazúrov. Nevedeli sme či sa máme tešiť z nevšedného zážitku , alebo či máme ľutovať poľského geológa. Nakoniec predsa len zvíťazila radosť prírodovedcov. Mali sme možnosť sledovať kondorove ladné pohyby, pri získavaní si potravy. Čo sa týka Zbyšeka , mal hneď tri štastia v neštastí. Prvé bolo, že mal pri sebe nožík, ktorým pichol kondora do nohy tak silno, že ho pustil. Druhé bolo to, že padol rovno do nádrže, takže sa vôbec nezranil a tretie , že mohol ešte raz súťažiť.
Náš cieľ pozorovať kondora sa nakoniec splnil a tak sme sa mohli vydať na cestu domov. Zažili sme ešte toho dosť, no za zmienku možno stojí naše stretnutie s pánom Jurajom Zhmoždíkom, Andským slovákom, pracovníkom tamojšieho letiska, ktorý by chcel pozdraviť svoju rodinu v Trstenej. Pracuje tu už 43 rokov , hlavu má nemilosrdne ošľahanú andským vetrom, nestráca však nadhľad a vtip. Rozlúčil sa s nami veselou, sebaironickou pesničkou – na náhornej plešine , tam je krásny svet, hej, tam vyrastie kondor 325 cm, cm, cm, hej, a- dur, g-dur, c-dur.